Transsibírska magistrála – jedna z najznámejších a najdlhších železníc sveta, pýcha Ruska a magnet turistov hľadajúcich dobrodružstvo. Z upršaného Petrohradu, cez veľkolepú Moskvu, prekvapivo krásny Kazan, socialistický Tyumen, turistický Irkutsk až k najväčšiemu klenotu tejto cesty – jazeru Baikal. Skupina 35 mladých ľudí z organizácie AEGEE sa rozhodla splniť si svoj cestovateľský sen. Toto životné dobrodružstvo so sebou prinieslo množstvo kontrastov. Bohatstvo niekdajších cárov aj drevené chatrče odrezané od sveta. Silné poludňajšie páľavy aj neutíchajúci dážď a studené noci. Vyzdobené ortodoxné kostole aj šamanistické stužky vlajúce vo vetre. Nekonečná tajga aj stepi bez jediného stromu. Centrá najmodernejšej architektúry aj tradičné socialistické bytové domy. Tisíce kilometrov, 5 časových pásiem, množstvá cestovín v prášku a veľa zábavy – také bolo moje dobrodružstvo.
Ako to všetko začalo?
Jeden celkom obyčajný deň pri bežnom kontrolovaní emailov sa stala neobyčajná vec – dozvedela som sa o prijatí na letnú univerzitu cez organizáciu AEGEE! „Transsiberian dream“ – tak znel názov môjho budúceho dobrodružstva. Nasledujúce mesiace sa niesli v znamení vybavovačiek a návštev rôznych úradov. Tvrdým orieškom bolo vybavovanie víz. Ak plánujete podobný výlet, nenechávajte si to na poslednú chvíľu! V Ruských vízových centrách sú prísni a dokumenty musíte mať vyplnené 100% správne. Pozor aj na dátumy, v Rusku nemôžete ostať ani o deň dlhšie ako je uvedené vo vízach, takže si všetko dobre vopred premyslite. Navyše tu bola odporúčaná vakcinácia – kto mal tušiť, že pri jazere Bajkal sú kliešte rozšírené a nebezpečnejšie ako u nás? Pár dní pred odchodom už však našťastie bolo všetko vybavené a ja som mohla plná očakávaní sadnúť na lietadlo smer Petrohrad.
Privítanie dažďom
Lietadlo pristálo na čas a ja som bola rada, že na mňa na letisku čaká organizátor AEGEE, aby ma zaviedol až do hostela, kde sme bývali. Po ceste som si hneď všimla, že autobusy fungujú ináč ako som bola zvyknutá. Žiadne lístky ani platba u vodiča. Po autobuse sa prechádzala pani predávajúca lístky osobne všetkým cestujúcim. Kým sme sa presúvali, obloha sa zatiahla a spustil sa hustý dážď. Iba pár sekúnd prestupu stačilo na to, aby som bola mokrá ako myš. Ako ináč, Petrohrad ma privítal svojou pravou tvárou.
Prvé kontakty
Na dlhú teplú sprchu v hosteli však vôbec nebol čas, čakalo ma vybavovanie Ruskej sim-karty, veľké zoznamovanie a tradičné ruské privítanie od organizátorov celého výletu – ako ináč, ruskou vodkou. Posilnení sme večer vyrazili do neďalekého klubu. Boli sme poučení, že ak chceme vstúpiť dnu, musíme sa vhodne obliecť – žiadne rifle a tričko, dievčatá museli mať povinne šaty, či sukne. Na konci dňa – alebo, lepšie povedané, na začiatku toho ďalšieho, keď sme kráčali naspäť do hostela, sa vo mne miešal pocit únavy, zmätku v hlave z toľkých nových mien a vzrušenia zo začiatku tohto veľkého dobrodružstva.
Petrohrad ako európske mesto
Až na ďalší deň sme okúsili pravú chuť Petrohradu. Samozrejme, za dažďa. Petrohrad je veľké mesto s populáciou takmer 5 miliónov, rozprestreté na viacerých ostrovoch okolo rieky Neva. Petrohrad pôsobí ako mesto, ktoré by ste si mohli pokojne predstaviť niekde v strednej Európe. Už Peter Veľký, zakladateľ Petrohradu, sníval o postavení reprezentatívneho mesta navrhnutom európskymi architektmi. A tak sa aj stalo. Petrohrad sa stal centrom kultúry a láka nespočetné množstvo turistov.
Pri prechádzke mestom som sa cítila maličká. Domy, ktoré lemovali ulice boli masívne a pyšne ukazovali svoju dávnu slávu. Cesty oddeľovali chodníky množstvom pruhov pre autá. Bolo vidno, že mesto bolo už od počiatku stavané s perspektívou vyrásť do obrovských rozmerov.
Mesto mačiek a poverčiví Rusi
Už po pár minútach prehliadky mesta sme narazili na viacero sôch mačiek. Podľa legendy sa mačky stali významnými obyvateľmi Petrohradu, keď si dala dcéra Petra Veľkého, Elizabeth, doviesť tie najlepšie mačky z ruského mesta Kazan, aby zbavili sídlo vládcov – Zimný palác od potkanov. Podobnú funkciu mačky zohrali aj počas vojny, keď bolo mesto obliehané a cenené potraviny boli ohrozované zákernými krysami. Ako poďakovanie mačkám obyvatelia Petrohradu vystavali sochy a ak ste poverčivý, tak ako veľa Rusov, niektoré vám môžu priniesť šťastie. Medzi domami sa v rohu nachádza mačka. Ak sa vám podarí dohodiť mincou na podložku, na ktorej stojí, splní sa vám želanie.
Nádherné katedrály
Najrozšírenejšie náboženstvo v Rusku je ortodoxné kresťanstvo a jeho zástancovia vystavali v meste plno krásnych katedrál. Ako prvú sme navštívili katedrálu Kazan. Cár Paul dal postaviť katedrálu, ktorá by spájala ortodoxné a katolícke kresťanstvo. Možno aj preto sa podobá na Katedrálu Sv.Petra v Ríme. Okolo kolonádových ramien katedrály sme vstúpili dnu a tam sme si vychutnali zaujímavý interiér katedrály.
Pred návštevou katedrály St. Isaaca sme si posedeli v Alexandrovskej záhrade a pofotili sme si sochu Petra Veľkého na koni. Aká úľava sedieť po celom dni pochodovania! Cestou ku katedrále nás sprevádzalo slniečko, no len pár metrov od vchodu sa neuveriteľne rýchlo zamračilo a spustila sa prekvapivo silná búrka. Našťastie sme ju prečkali schovaní pod katedrálou a keď dážď ustal, vyškriabali sme sa na vrchol katedrály, odkiaľ sa ponúkal nádherný výhľad na celé mesto.
Najkrajšou katedrálou mesta je Chrám Kristovho vzkriesenia. Farebné kupoly už zďaleka lákajú návštevníkov aby si podišli bližšie a obdivovali tú nádheru typickej architektúry ruského ortodoxného kostola. Čo zvonku vyzeralo ako z rozprávky, nezaostávalo ani vnútri. Bola som očarená obrazmi na stenách vytvorených z malých kúskov mozaikových kamienkov. Chrám Kristovho vzkriesenia ma okúzlil a dovolím si povedať, že krajší kostol som v Rusku nevidela.
Ermitáž
Ďalší deň v Petrohrade sa niesol v znamení návštevy najznámejšej pamiatky – Ermitáže a objavovania záhrad v okolí rieky Nevy. Po príchode na Palace square sa nám ťažko hľadali slová iné ako “wow“. Obrovské námestie z oboch strán obklopovali majestátne paláce a uprostred sa týčil Alexandrovský Stĺp pripomínajúci víťazstvo nad Napoleonom. Zaujímavé zistenie bolo, že stĺp sa drží na piedestály iba svojou vlastnou váhou! Uff, ešte že nefúkalo.
Ermitáž – múzeum umenia, v ktorom by ste sa ako milovník sôch a obrazov dokázali túlať celé dni, námestiu dominovalo. V múzeu môžete objaviť zbierku, ktorú začala budovať už cárovná Katarína Veľká a pokochať sa architektúrou Zimného paláca, ktorý slúžil ako sídlo ruských cárov medzi rokmi 1762 a 1917. Palácové izby sami o sebe sú úžasným zážitkom. Bola som ohromená majestátnym schodiskom (Jordan Staircase), ktorým sme vstúpili dovnútra, ako aj pozlátenou trónnou sieňou a prepychovými izbami, cez ktorých závesy prenikali dovnútra slnečné lúče.
Po niekoľkohodinovej návšteve Ermitáže sme sa cez rušný Dvortsovy most prešli až na Vasilyevsky ostrov. Z mosta sme pozorovali množstvo lodí premávajúcich sa po obrovskej rieke Neve a z diaľky sme zazreli miesto, kde sa začala písať história mesta. V roku 1703 sa Peter Veľký rozhodol založiť mesto práve na močaristom území okolo rieky Nevy a tak na tomto mieste vyrástla Petropavlovská pevnosť, ktorá dala základ celému mestu.
Koniec prvej etapy dlhej cesty
So západom slnka sme sa postupne presunuli na hostel, kde nám organizátori pripravili prezentáciu na tému ako prežiť v ruských vlakoch. Prezentácia sa niesla v duchu „očakávania vs. realita“. Čo by iných možno odradilo, nám len dodalo odvahu a na konci sme sa už všetci nemohli dočkať zažiť svoju prvú jazdu transsibírskou magistrálou na vlastnej koži. Už nebolo cesty spať. S ruksakmi na chrbte sme sa presunuli na Moskovskú stanicu, kde sme počkali na náš vlak… Petrohrad nám ponúkol úžasné dobrodružstvá a zážitky. Z cudzincov sa za tri dni stali kamaráti pripravení spolu vyraziť na prvú jazdu vlakom. Moskva volá.